Petr Koubský hovorí, že na vysvetlenie väčšiny ruských špecifík netreba skúmať „hlbiny ruskej duše“. Dajú sa vysvetliť úplne prízemne pomocou geografických a ekonomických podmienok, ktorými je život v Rusku vymedzený. Rusko je obrovská krajina obklopená morom, ktorá však nemá použiteľné prístavy a nie je potravinovo sebestačná. Krajina, ktorá je koloniálnou mocnosťou aj kolóniou zároveň, nemá prirodzenú hranicu so západom a pruh úrodnej černozeme sa ťahá územím štátov, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu osamostatnili. Desatina všetkých obyvateľov Ruskej federácie žije v štrnásťmiliónovej Moskve a na vidieku sú dediny od seba vzdialené aj stovky kilometrov. V Rusku nájdeme množstvo národností a etnických skupín a viac extrémneho bohatstva i viac žalostnej chudoby ako vo väčšine ostatných rozvinutých krajín. Vo svojej stručnej, ale vyčerpávajúcej exkurzii do histórie však Koubský pripomína, že geografia nie je pevne daný osud. Ľudia nie sú vo svojich činoch ani úplne slobodní, ani úplne zviazaní vládnucimi pomermi. To, čo sa nám spätne javí ako historický príbeh, je vždy výsledkom pevne daných obmedzení, individuálnych zámerov a činov a napokon aj slepej náhody.Prečítajte si aj Stručné dejiny Ukrajiny. Prečítajte si rozhovor s Petrom Koubským. Petr Koubský (1961)Redaktor českého Deníka N pre vedu a technológie. Napísal a preložil niekoľko kníh o IT, učil na Karlovej univerzite a Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Pracoval postupne ako programátor, potom v Softwarových novinách, bol šéfredaktorom časopisu Inside, riaditeľom iCollege a vydavateľom webového magazínu 067.

Keď si v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia európske mocnosti rozdeľovali Afriku, belgický kráľ Leopold II. sa zmocnil rozsiahleho a pomerne neprebádaného územia okolo rieky Kongo. Takmer okamžite vyplienil celú krajinu, vydrancoval prírodné zásoby kaučuku a zdecimoval konžský národ, čím znížil jeho populáciu o desať miliónov obyvateľov. Napriek tomu si dômyselne pestoval povesť významnej humanitárnej osobnosti. Hrdinské snahy odhaliť jeho zločiny napokon viedli k vytvoreniu prvého veľkého hnutia za ľudské práva v dvadsiatom storočí, ktorého súčasťou boli aj spisovateľ Mark Twain či canterburský arcibiskup. Duch kráľa Leopolda rozpráva desivý príbeh o megalomanovi najhrubšieho zrna; šarmantnom mužovi, ale i prefíkanom a krutom darebákovi, ktorého by ani Shakespeare lepšie nevymyslel. Zároveň ide o dojemný portrét tých, ktorí sa proti nemu postavili: statočná hŕstka misionárov, cestovateľov či mladých idealistov, ktorí prišli do Afriky za prácou alebo dobrodružstvom, no nečakane sa stali svedkami genocídy. Adam Hochschild prináša dosiaľ nevypovedaný príbeh o Belgickom Kongu s množstvom postáv, ktoré v ňom hrali úlohu. Jedným z nich bol Edmund Dene Morel, zamestnanec britskej prepravnej spoločnosti, ktorý sa stal vodcom nekompromisného boja proti kráľovi Leopoldovi II. Ďalšieho hrdinu, írskeho patriota Rogera Casementa, pripravila o život londýnska šibenica. Dvaja odvážni Afroameričania George Washington Williams a William Sheppard riskovali život, aby priniesli svetu dôkazy o zverstvách páchaných v Kongu. Kniha Duch kráľa Leopolda je svedectvom o tragédii Konga, ktorá zostáva ako stigma na svedomí Západu. Knihu preložil Martin Sliz. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. Adam Hochschild (1942) je americký novinár, spisovateľ a historik. Na Harvardovej univerzite vyštudoval literatúru a históriu a ešte ako študent pôsobil v protivládnych novinách v Juhoafrickej republike. Súčasne bol aktivistom za občianske práva v štáte Mississippi. Kniha Duch kráľa Leopolda sa okamžite stala bestsellerom a Hochschild za ňu získal niekoľko významných literárnych ocenení. *** „Adam Hochschild vyrozprával príbeh o belgickej kolonizácii Afriky s takým citom, ako to dokážu len tí najväčší novinári, a s nasadením odhodlaného bojovníka. Zachytáva, ako sa okolo roku 1900 zrodila myšlienka, že nezávislý tlak v mene ľudských práv dokáže aj mocných prinútiť k rezignácii. To je poznanie dôležité pre nás všetkých.“ - Jean Soublin, Le Monde „Hochschild napísal knihu, ktorá nemá obdobu. Pred sto rokmi trápil uvedomelých ľudí na Západe africký holokaust, po ktorom zostali milióny mŕtvych ... Napriek tomu by ste dnes medzi tisíckami ľudí márne hľadali čo i len jedného človeka, ktorý by vedel, čo vyvolalo taký rozruch. Samozrejme, pokiaľ už nečítal túto úžasnú knihu.“ - Tariq Ali, Financial Times „Je to znepokojujúci príbeh vyrozprávaný veľmi priamočiaro... Vedeli sme, že v koloniálnej skrini leží tento kostlivec... No netušili sme, že vyzerá až tak hrozne.“ - Charles Nicholl, Daily Telegraph „Dokonale zrozumiteľný príbeh o tom, čo Európania spôsobili v strednej Afrike.“ - Jeremy Harding, New York Times Book Review

Kniha rozhovorov skúseného novinára a autora stoviek rozhovorov, liberála Karola Sudora s matematikom a bývalým politikom, konzervatívcom Vladimírom Palkom je tak ojedinelým počinom. V rozhovore sa dotýkajú všeobecnejších výbušných tém, ktoré slovenskú spoločnosť čím ďalej, tým viac rozdeľujú – Istanbulský dohovor, interrupcie, eutanázie či vzťah katolíckej cirkvi k Jozefovi Tisovi. Sudor je mimoriadne dobre pripravený a Palko úprimne a z odstupu odpovedá aj na nepríjemné otázky týkajúce sa vtedajších káuz. Cez osobnejšie rozhovory o živote v socializme, o sviečkovej manifestácii až po pôsobenie vo vrcholovej politike sa snaží Karol Sudor pochopiť zmýšľanie kresťanského konzervatívca, prostredie, v ktorom vyrastal a ktoré ho formovalo, jeho vnútorný svet, dilemy, trápenia a výzvy. „To, prečo má niekto z môjho pohľadu zvláštne, nepochopiteľné názory, musí mať predsa svoje dôvody,“ vraví Karol Sudor. „A možno mi trochu pomáhate, aby som pochopil sám seba. Nikdy by som nepovedal, že raz budem takéto veci vykladať práve liberálovi. Ale je to inšpirujúce. Myslím si, že sme sa v našom rozhovore dosť natrápili, aj sme vzájomne zápasili, aj sme si v niečom porozumeli.“ Vladimír Palko O autoroch: KAROL SUDOR (1975) sa narodil v Bratislave, vyrastal v Rovinke a Dunajskej Lužnej, žije vo Veľkom Krtíši. Od novembra 2006 do októbra 2014 pôsobil v denníku SME, kde pripravoval rozhovory a reportáže. Od novembra 2014 publikuje v Denníku N, rozhovormi prispieva aj do pouličného mesačníka Nota bene. Deväťkrát bol nominovaný na Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti, päťkrát ju vyhral v kategórii Najlepší rozhovor. Je autorom knihy rozhovorov s Fedorom Gálom (Ešte raz a naposledy – koniec príbehu) a knihy rozhovorov o vzťahoch s párovou terapeutkou Júliou Halamovou (Pripútajte sa, prosím).  VLADIMÍR PALKO (1957) sa narodil v Bratislave, vyštudoval Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského, je docentom v odbore matematika. Pôsobil ako odborný asistent na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity a ako vedec v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Od novembrovej revolúcie v roku 1989 sa angažoval v KDH, bol jeho podpredsedom, poslancom a ministrom vnútra v druhej vláde Mikuláša Dzurindu. Po sporoch z KDH odišiel a založil stranu Konzervatívni demokrati Slovenska. Je autorom dvoch kníh (Boj o moc a tajná služba, Levy prichádzajú). Po odchode z aktívnej politiky je opäť vysokoškolským pedagógom na Fakulte informatiky Paneurópskej vysokej školy a svojimi článkami prispieva do viacerých médií.  Táto kniha je k dispozícii aj v elektronickej podobe, na stiahnutie hneď po zakúpení.  

Dialóg Zuzany Čaputovej a šéfredaktora týždenníka Respekt Erika Taberyho trval viac ako dva roky. Aké je byť ženou vo vrcholnej politike a matkou dcér, na ktoré útočia politici? S čím sa musí vyrovnať hlava štátu zmietaného pandémiou covidu, v čase vypuknutia vojny na Ukrajine či v situácii, keď je spoločnosť mimoriadne polarizovaná? Aké to je, keď sa človek ocitne na čele krajiny? Erik Tabery chcel vidieť a pochopiť človeka, ktorý z tejto roly celých päť rokov nemôže vypadnúť ani na sekundu. Ženu, do ktorej si ľudia premietajú svoje frustrácie, ale aj nesplniteľné nádeje. A Zuzana Čaputová mu to dovolila s otvorenosťou, ktorá nemá medzi politikmi obdobu. „Myslím, že po prečítaní knihy verejnosť uvidí  mnohé udalosti v novom svetle. Snažil som sa pýtať tak, aby to bolo zaujímavé pre ktoréhokoľvek čitateľa, teda aj pre tých, ktorí až tak veľmi slovenskú politiku neriešia. Pokiaľ chcete lepšie pochopiť, aké to je byť na vrchole politickej moci a navyše ženou, táto kniha je pre vás.“ - Erik TaberyKniha vychádza v spolupráci s týždenníkom Respekt.

JEDNODUCHÉ VYSVETLENIA NAMIESTO KOMPLIKOVANÉHO SVETAKorona je výmysel farmaceutického priemyslu! Ľudia, ktorí na ňu ochorejú, takto platia daň za svoje hriechy! Alebo: vírus bol umelo vytvorený v tajných laboratóriách v Číne!Konšpiračné teórie sa šíria rýchlosťou blesku nielen na internete a už dlhší čas nepatria medzi žiadne okrajové fenomény. Bežní ľudia sa prostredníctvom nich radikalizujú a prestávajú dôverovať demokracii.Akú úlohu majú v tomto procese nové médiá?Ako rýchlo sa z každého z nás môže stať konšpiračný teoretik?A ako vieme prekrúcanie faktov odhaliť a ochrániť sa pred manipuláciou verejnej mienky?Pochopiť fenomén konšpiračných teórií znamená spoznať ich mechanizmus. Autorky knihy Falšovaná pravda analyzujú nastavenie ľudskej mysle, ktoré vedie k viere v konšpiračné teórie a môže ovplyvňovať každodenné rozhodovanie ľudí. Skúmajú pochybné onlinové platformy a opisujú, akú rolu hrá v tomto prípade internet a rôzne sociálne siete. Zároveň odhaľujú našu zraniteľnosť i spôsob, akým sa vyrovnávame s dennodennou záplavou informácií, a ponúkajú návod, ako identifikovať dezinformácie a brániť sa pred šarlatánmi.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Katharina Nocun je občianskoprávna aktivistka a publicistka. Vyštudovala politické vedy a ekonómiu. Venuje sa vplyvu digitalizácie na spoločnosť a politiku, angažuje sa v rámci kampaní za ochranu osobných údajov, občianske práva a whistleblowing. Na svojom blogu približuje spoločenský dosah digitalizácie, ako aj populistických a antidemokratických hnutí. Jej prvá kniha s názvom Die Daten, die ich rief (Dáta, ktoré si k sebe privolávam, 2018) objasňuje praktiky fungovania svetových internetových platforiem.Pia Lamberty je psychologička, ktorá dlhodobo pracuje na výskume konšpiračných teórií. Pôsobí na univerzite v Mainzi v Nemecku a na izraelskej Ben-Gurionovej univerzite v Negeve. Je členkou medzinárodnej odbornej siete Comparative Analysis of Conspiracy Theories. Záujem o rozhovory a správy z jej výskumu prejavuje množstvo nemeckých aj svetových médií.Knihu preložila Milina Svítková.

Niekoľko týždňov po tom, ako na Ukrajine vypukla najprv politická kríza, po ktorej nasledovala revolúcia na Majdane, a po tom, ako Rusi anektovali Krym, sadol do auta a prešiel takmer celú Ukrajinu. Róbert Ondrejcsák tam už predtým chodil dlhé roky. Počas roka 2014 sa však krajina menila rýchlo pred jeho očami. Vtedy pochopil, že Putin Ukrajinu definitívne stratil. Zrejme to začal chápať aj Putin a pre jeho vysnívanú veľkoruskú ríšu to nebolo akceptovateľné. Anexia Krymu nestačila, invázia na Donbase nepomohla, a preto vo februári 2022 spustil totálnu vojnu proti Ukrajine a Ukrajincom. O tom je táto kniha. „Píšem ju preto, aby som pomohol pochopiť najdôležitejšiu udalosť v medzinárodných vzťahoch za života našej generácie, ktorá ovplyvní aj životy našich detí. Táto vojna totiž nie je len o Ukrajine a Rusku, ale aj o Slovensku, o strednej Európe a o budúcnosti celej Európy. Je najdôležitejšou otázkou pre bezpečnostnú politiku a medzinárodné vzťahy, lebo nejde len o bezpečnosť, ale aj o to, koľko budeme platiť za armádu o päť či desať rokov, koľko nám ostane na nemocnice, školy či diaľnice. A to sa týka každého z nás. Niektorí si to priznajú, niektorí to ignorujú, ale realitu neoklameme – je to aj naša vojna, lebo jej výsledok určí našu budúcnosť,” píše Ondrejcsák v úvode.Je jedno, či ju čítate koncom roka 2023 alebo, povedzme, v roku 2028. Stáročné tradície, ideologické, historické a geopolitické základy sa nemenia, alebo sa menia len veľmi, veľmi pomaly. Musíme ich spoznať, naučiť sa s nimi žiť a najmä reagovať na ne. A aby sme vedeli primerane reagovať, musíme vedieť, s čím máme do činenia.Róbert Ondrejcsák sa zaoberá medzinárodnými vzťahmi a bezpečnostnou politikou takmer tri desaťročia. Vyštudoval politológiu a históriu, má doktorát z medzinárodných vzťahov. Pôsobí ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Londýne. Bol štátnym tajomníkom ministerstva obrany v rokoch 2010 - 2012 a opäť v rokoch 2016 - 2020. Okrem pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí a obrany pracoval v odborných zahraničnopolitických a bezpečnostných think-tankoch, je autorom mnohých odborných publikácií a kníh, prednášal na univerzitách na Slovensku aj v zahraničí. Je nositeľom vysokého nemeckého štátneho vyznamenania za podporu európskej a transatlantickej spolupráce. Je presvedčeným zástancom európskeho a atlantického ukotvenia Slovenska, ako aj podporovateľom demokracie, slobody a ľudských práv.

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális, sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie, a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov. Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí.Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.„Stredovek založil celú modernú spoločnosť. V stredoveku vznikol štát, mesto, národ, univerzity alebo aj banky so svojimi nástrojmi ako pôžičky či hypotéky. Ale aj množstvo ďalších, dnes samozrejmých vecí: mlynské koleso, stroj, hodina a hodinky pohybujúce sa prostredníctvom ozubeného prevodu, kniha, vidlička...“Daniela Dvořáková sa špecializuje na neskorostredoveké dejiny Uhorského kráľovstva, aristokraciu, dvorskú kultúru, postavenie ženy v stredovekej spoločnosti, každodenný život hradnej šľachty, zoohistóriu a stredoveké pramene. Pôsobí ako vedecká pracovníčka v Historickom ústave SAV v Bratislave a venuje sa vydavateľskej činnosti v rodinnom Vydavateľstve Rak. Jej knihy vychádzajú nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Bola manželkou Pavla Dvořáka, žije a tvorí v Budmericiach. Tomáš Gális vyštudoval sociológiu na FiF UK. Do novín začal písať v roku 2000, pracoval v Hospodárskych novinách, v .týždni a v SME, odkiaľ prešiel do Denníka N. Je autorom knižných rozhovorov s Alexandrom Dulebom (Rusko, Ukrajina a my), s Mariánom Leškom (Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej), s Grigorijom Mesežnikovom (Rok protestov) a s Ivanom Miklošom (Už dávno nevidím svet čierno-bielo) a detskej knihy Zábava na cestách. Denisa Gura Doričová vyštudovala vedu o výtvarnom umení na FiF UK. Pracovala v Hospodárskych novinách, v Slovenskom divadle tanca aj v treťom sektore. Publikovala v Kultúrnom živote, v .týždni, v SME a v Denníku N. V súčasnosti je redaktorkou vo vydavateľstve IKAR. S Danielom Brunovským napísala knihu rozhovorov s výtvarníkmi Slovenské ateliéry (Daniel Brunovský, 2010), je aj autorkou knižných rozhovorov s Ivanom Štúrom Kto chce žiť, nech sa kýve (Premedia, 2014) a s Pavlom Černákom Správa o stave duše (Premedia, 2018). „Pre ženy bolo ovdovenie buď úplným oslobodením, najmä ak boli majetné a žili v meste, alebo úplnou katastrofou, ak nemali deti a príbuzných, ktorí by sa ich ujali." "Naše domnienky musia byť postavené na prameňoch, nie na fantázii. A zistenia z písomných prameňov treba konfrontovať s poznatkami archeológie, etnografie, umenovedy a ďalších vedeckých disciplín. Fantázia je len farba, ktorá dotvorí obraz vyskladaný z reálnych poznatkov. Ale úplná pravda je, žiaľ, s odstupom niekoľkých stáročí neuchopiteľná.“

„Zábavná a úprimná kniha o depresii, ale aj o tom, čo všetko napriek nej môžete dosiahnuť.“ – Neil Gaiman Depresia je stále tabu – mnohí ju nevedia ani len identifikovať, málokto sa prizná, že ňou trpí a len malé percento ľudí navštívi odborníka. Je ťažké sa o nej baviť s nadhľadom a nepatrí sa o nej vtipkovať. John Moe, rozhlasový moderátor a autor podcastov, sa o to pokúsil a napísal knihu Úžasný svet depresie.  Moe má s depresiou veľa neveselých skúseností – sám si chorobou prešiel a jeho brat si v jej dôsledku vzal život, no napriek tomu je presvedčený, že o nej treba otvorene hovoriť a dá sa o nej hovoriť aj s humorom. Podľa jeho vlastných slov je totiž depresia „nebezpečná, ale vo svojej podstate komická“. Poskladal teda spomienky na vlastnú zložitú cestu sprevádzanú depresiou a príbehy ľudí, ktorých počas nej stretol, pretože z vlastnej skúsenosti vie, že aj zdieľanie môže mať terapeutický účinok. V tejto citlivej a zároveň zábavnej knihe ponúka Moe nový a nevšedný pohľad na depresiu, poskytuje nádej a hovorí, že je v poriadku, ak nie ste v poriadku. A je v poriadku, ak sa na tom smejete. Prečítajte si ukážku z knihy. O autorovi: John Moe je rozhlasový moderátor, autor populárneho podcastu Úžasný svet depresie, v ktorom sa rozpráva s hosťami o ich psychických chorobách. Písal pre The New York Times Magazine a prispieva do publikácií vydavateľstva McSweeney’s. Je tiež autorom divadelných hier, ktoré sa hrajú na troch kontinentoch. Žije v americkom meste St. Paul. Knihu preložil Samo Marec.